Deň v Cambridge

Autor: Marek Babic | 7.3.2007 o 11:38 | Karma článku: 9,01 | Prečítané:  1872x

Mal som veľa očakávaní, keď som v ruke držal list s pozvaním na hosťovanie na najprestížnejšiu európsku univerzitu v Cambridge. Vzrušenie zmiešané s obavami, či dokážem držať krok s vedcami, ktorí na rozdiel odo mňa, už niečo dokázali.... Malý Slovák na veľkej univerzite.

Musel by som písať sto strán, ak by som chcel opísať vedecké možnosti, ktoré tunajšia univerzita ponúka. Len jedným slovom – je to vedecký raj. Oceán kníh v mori knižníc, desiatky konferencií, špičkoví vedci, nositelia nobelových cien, elektronické databázy.... Ja pracujem na Faculty of Classics, ktorá zastrešuje skúmanie antiky po všetkých stránkach – filológia, filozofia, umenie, história, archeológia. To, čo je u nás jedna katedra s malou katedrovou knižnicou, tu je to celá fakulta s knižnicou, kde ročne pribúdajú tisíce najnovších kníh a s vlastným múzeom, ktoré sa nachádza v budove fakulty. Múzeum má niekoľko stoviek kópií antických sôch a slúži nielen ako výstava, ale aj ako učebná miestnosť.

 Moja kamarátka z Londýna mi vysvetlila aký rozdiel medzi Oxfordom a Cambridge. Vraj Oxford je mesto s univerzitou, kým Cambridge je univerzita s mestom. Naozaj, kde sa pohnete v Cambridge, všade je univerzita. A univerzitu tu tvoria hlavne všadeprítomné Colleges, ktoré sú samostatnými a nezávislými bunkami univerzity. Na fakultách študujete v krúžkoch a v skupinách, na College pracujete individuálne so svojím tútorom, ktorý má na starosti len váš prospech a pokrok. To sa slovenskému študentovi môže len snívať. Nikdy tu učiteľ nepovie študentovi, že nemá čas. To by sme sa my vš-učitelia na Slovensku mohli naučiť, tento prístup nevyžaduje veľa peňazí. Ale aj študenti prejavujú väčšie nadšenie pre štúdium. Prednáškové sály sú väčšinou plné a musíte prísť naozaj aspoň desať minút dopredu, aby ste si našli dobré miesto na sedenie. Vo fakultnej knižnici, kde sa nachádza 120 miest na prezenčné štúdium, mám niekedy dilemu, či radšej nepôjdem do univerzitnej knižnice, kde je predsa len viac miest....

 Každý deň je tu pre mňa zážitkom. Cesta do práce je zážitok sám o sebe. Ráno (tu je ráno o deviatej) býva ešte pomerne chladné, ale keď neprší, cítite vo vzduchu závan jarného vzduchu. Presvedčia vás o tom aj rozkvitnuté narcisy a vôňa čerstvo pokoseného trávnika. Ach tie trávniky! Včera bolo pekne a tak som šiel do práce cez tzv. Backs  - čiže popri rieke Cam, ktorá vedie poza najväčšie a najbohatšie Colleges ako sú John´s, Trinity, Kings.... Angličania už dávno prišli na to, že stredoveká kamenná budova v kombinácii s perfektne udržiavaným trávnikom tvoria esteticky dokonalú harmóniu, ktorá je nadčasová a trvalá. Svedčia o tom už storočia.

 Musel som sa každú chvíľu zastavovať – trvalo mi dlhšiu chvíľu kým som prišiel na to, že tie čudné zvieratá, ktoré sa pásli na čerstvej tráve, sú divé husi. Zistil som aj to, že si musím dávať veľký pozor na hlavu, ľahko sa môže totiž stať, že vám na nej pristane hovienko od akýchsi zvláštnych vtákov, ktoré každé ráno čakajú na množstvo študentov, ktorí sa pod nimi prechádzajú. Dnes som dokonca videl bažanty – asi prvýkrát v živote. Pásli sa na tráve de facto uprostred mesta. O veveričkách, prepeliciach, labutiach a kačkách už radšej nebudem hovoriť, lebo to bude vyzerať ako rozprávka pre deti v škôlke.

 Pracovné (študijné) tempo je tu riadne. Keď vidíte okolo seba toľko zanietených hláv, akosi vás to nakazí a pracujete aj vy tak ako keby ste ani neboli Slovák. Možno aj preto už nezostáva veľa času na blogy.... Ale k veci. Ako hosťujúci vedec mám povinnosť sa aj socializovať, čo tak trochu mojej introvertnej povahe celkom nesedí. Ale keď sa už premôžem, stojí to za to. Mali sme tzv. Newcomers meeting v univerzitnom centre. Včera som tam opäť prišiel, aby som si splnil svoje spoločenské a reprezentačné úlohy. Pár starších anglických dám každý týždeň organizuje spoločenské udalosti pre takých ako som ja. Tvrdia, že to nerobia pre peniaze, ale z lásky.... Vzhľadom na ich vek aj verím. Aspoň vo svojich 80 tich a 90 tich rokoch majú čo robiť. Hneď ako som vstúpil do klubu, uvítala ma jedna z tých vitálnych babičiek – mala 94 rokov a predstavila ma rodine z Iránu. Ahmad tu je aj s manželkou a malých dvojročným chlapcom. Jeho žena vraj nevie po anglicky (možno si to vymysleli, aby som sa náhodou nerozprával s vydatou moslimkou) a tak som pokecal s Ahmadom. Jeho prvá otázka znela: „A čo, mal si veľké problémy s vízami?“ „Nepotreboval som víza.“ „Si šťastný človek....“ Veru spomenul som si, keď víza ešte boli problémom aj pre nás Slovákov. Potom prišli na rad Japonci. Tých mám osobitne rád. Sú strašne milí a zdvorilí a vždy ich veľmi zaujíma Slovensko. A jediní vedia, že to nie je už Československo. Hrôza, babičky zase prehovorili a ponúkli nám ďalšiu akciu. Vraj niekoľko anglických rodín je ochotných ukázať nám hosťujúcim vedcom tradičné zvyky a jedlá a sú nás ochotní pozvať do svojich domov.

 Opäť návrat na fakultu a práca až do večera. Cesta domov je znova zážitkom, pretože v centre ma už čakajú dve malé deti a manželka. Labute majú naozaj dobrý apetít, keď ich deti kŕmia...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Peter Sagan: Superstar made in Slovakia

Začínal na sestrinom bicykli, dnes zarába šesť miliónov ročne.

SVET

Minúta po minúte: Choďte a voľte, vyzval nemecký prezident

Schulz už odovzdal hlas, Merkelová pôjde k urnám poobede.


Už ste čítali?