Všetky tri šťuky boli primerane nervózne situácii, veď sa zoči-voči stretli len čosi viac ako deň pred voľbami, v ktorých sa rozhodne o veľkosti koristi. Pre malé rybky to bola zábava, pretože šťuky útočili medzi sebou a navzájom sa divo hrýzli. Niektoré obozretné rybky z toho boli síce trochu smutné, lebo videli, že pravdepodobne jedna z tých drzých šťúk aj tak nakoniec bude vládnuť ich rybníku.
Malé rybky postupne zbadali, že medzi sebou bojujú hlavne dve šťuky (Ficšťuka a Dzušťuka) a tá tretia (Mečšťuka) sa len tak prizerala a občas pohrýzla.
Ficšťuka neustále kričala: „Koľko desaťročí ešte budeš potrebovať na dokončenie reforiem v rybníku, ktorý sa vďaka tebe stal najchudobnejším v okolí? Prečo stále strašíš?“ Dzušťuka sa nedala a znova opakovala svoju obľúbenú vetu: „Ty klamár, Robert, podvodník si a demagóg. Chceš všetko zničiť, ty jeden Ľupták (akože nadávka), boľševik!!!“ Mečšťuka sa prizerala a občas zasiahla: „Aspoň vtipy vám poviem o záchodoch a veľkosti niečoho... Vy hnusné šťuky, vy ma už neberiete vážne, ale počkajte, ja vám ukážem.“
Bola tam ešte jedna menšia šťuka (Krajcšťuka), ale tá sa márne snažila o poriadok v boji. Tie ostatné sa jej len vysmievali a neodpovedali na otázky. Najmä Mečšťuka dávala také odpovede, ktorým Krajcšťuka vôbec nerozumela (a ani väčšina malých rybiek).
Nakoniec pohryzené šťuky rýchlo odplávali každá do svojho kúta rybníka bez jasného víťaza a malé rybky ostali v nemom úžase stáť na mieste nevediac, kam sa pohnúť. O dva dni príde rad na nich.