Pohostinný ako Parížan

Autor: Marek Babic | 5.6.2006 o 17:51 | Karma článku: 9,34 | Prečítané:  1874x

Správny Európan by mal byť „nepohostinný ako Slovák“. Tak akosi znie ironický výrok pre pohľadnicu britského karikaturistu Johna Wilsona. Dobre. Ale čo ak sa „nepohostinný Slovák“ ocitne v rukách „nepohostinného Francúza“? Podľa mojej osobnej skúsenosti by John Wilson mohol Francúzov nakresliť ako „supernepohostinných“.

Jednu školu som skončil a pred sebou som mal 5 rokov univerzitného štúdia. Málo peňazí ale veľká chuť objavovať. Ďalej som mal dobrých priateľov a zopár skvelých, už „bývalých spolužiakov“ z gymnázia. Jednoducho som mal šťastie.

 Jedna spolužiačka spoznala náhodou partiu mladých Francúzov. Boli to skauti, ktorí putovali do Poľska a cestou sa zastavovali na zaujímavých miestach. Tak sa zastavili aj na peknom Oravskom hrade, kde ona práve sprevádzala. Francúzi boli žhaví po nových známostiach a tak nám spolužiačka zavolala aby sme prišli do Oravského podzámku, pretože Francúzi sa ešte pár dní zdržia a radi by nadviazali známosti. „Takže mladí Francúzi? Aj Francúzsky?“ – pýtal som sa do telefónu. „Jasné, príďte!“ Nemusela nás dlho prehovárať.

 Strávili sme s nimi dva dni. Dobre sme sa spoločne zabavili, vymenili zopár darčekov a pri rozlúčke nás pozvali do Paríža: „Myslíme to vážne, príďte.“ No jasné, zdvorilostné pozvanie, pomysleli sme si a hneď sme na to zabudli. Okrem tej spolužiačky.

 Nasledujúci rok sme dôverčivo cestovali do Paríža. Traja chalani a päť báb. Mali sme akurát na cestu a konzervy, na hotely, vstupenky, reštaurácie a pod. sme mohli zabudnúť. Netušili sme, čo nám pripravili v podstate cudzí a neznámi Parížania.

 Vystúpili sme s ruksakmi a karimatkami na autobusovej stanici a hľadali sme známe tváre. Nikde nikoho. Chvíľkové zhrozenie ale našťastie netrvalo dlho. Zbadali sme Jeana aj Pierra ako nám veselo kývajú z dvoch malých áut.

 Odviezli nás do veľkého bytu v historickom centre Paríža. 4 veľké izby nám zadarmo dali k dispozícii s úplnou samozrejmosťou a len tak mimochodom nám ukázali chladničku. Nebola prázdna. Vyzvali nás, aby sme z nej brali čokoľvek a koľkokoľvek. Potom odišli. Chvíľu sme len tak sedeli na našich obrovských batohoch s plechovými ešúsmi a potom vyriekli len: „Super!“

 Na druhý deň chladničku doplnili a dopĺňali ju tak každý jeden deň. Pre 8 mladých Slovákov, z toho traja chalani s obrovským apetítom. Ale naši Parížania sa nestarali len o slovenské žalúdky. Spolu sme šli do Louvru, sprevádzali nás po všetkých pamiatkach a navštívili sme viaceré koncerty. Všetko nám platili. Aby sme spoznali miestne špeciality, pozvali nás aj do reštaurácií a zase sme to mali zadarmo.

 Na ôsmy deň pobytu v Paríži nám naši francúzski priatelia navrhli výlet na vidiek. Odviezli nás na hrad. Súkromný zámoček, štyri poschodia, jazero okolo a veľký park. Povedali nám: „Choďte dnu a vyberte si tie izby, ktoré sa vám budú páčiť.“ Zámok sme mali týždeň k dispozícii len a len pre seba. Strava, ubytovanie a program zadarmo. Ten pobyt bol ako neskutočný sen. Safari, letné festivaly, výlety – to všetko nám pripravili s veľkou ochotou a pri tom stále ďakovali, že sme prišli.

Bol to nezabudnuteľný zážitok. Na vlastnej koži sme sa presvedčili, že aj v chladnom, konzumnom a neosobnom Paríži žijú príjemní, obetaví a pohostinní ľudia. Že sa oplatí veriť ľuďom. Že sa netreba báť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Ukrajina konečne priznala vojnu s Ruskom. Slova vojna sa však bojí

Na východe Ukrajiny už aj formálne neprebieha protiteroristická operácia, ale otvorený konflikt.

SVET

Opäť si zavaril. Trump nevie skrývať, že je rasista

Trumpovi neveria, že nie je rasista.


Už ste čítali?