1. máj sa tohto roku stal vhodným dňom na sadenie „slovenského chleba“, rozumej zemiakov (švábky, krompelov...). A tak hoci mierne pršalo, do polí sa vyrojili skupinky bratov, sestier, bratrancov, dedkov, strýkov atď, aby s vedrom v jednej ruke a motykou v druhej naplnili svoju svätú povinnosť k rodnej hrude. Tí pokrokovejší mali jednu ruku voľnú, pretože starý otec kúpil alebo zmontoval traktor a tak sa sadenie zemiakov stala takmer „hi-tech akciou“.
Ak niekto v tento deň vyšiel na jeden z okolitých kopcov, naskytol sa mu neopakovateľný pohľad na mravenisko usilovných dedinčanov, ktorí za hrmotajúcim traktorom svižne vkladajú krompele do mokrej zeme.
To je ale povrchný obraz pre nezúčastneného pozorovateľa. (Neviem, čo by si o tomto pomysleli Japonci – asi, že sú v Albánsku.) Akcia „sadenie zemiakov“ má aj svoj veľký spoločenský rozmer. Pri sadení sa dá dobre zasmiať, porozprávať, občas aj pospomínať. A na dedine, kde bývam, je zvyk po dobre vykonanej práci usporiadať pohostenie. Makové a lekvárové koláče, občas kapustníky, slaninka... Normálne sa mi to páči. Asi som sa stal poriadnym vidiečanom. Mám rád život na vidieku.