Jednu školu som skončil a pred sebou som mal 5 rokov univerzitného štúdia. Málo peňazí ale veľká chuť objavovať. Ďalej som mal dobrých priateľov a zopár skvelých, už „bývalých spolužiakov“ z gymnázia. Jednoducho som mal šťastie.
Jedna spolužiačka spoznala náhodou partiu mladých Francúzov. Boli to skauti, ktorí putovali do Poľska a cestou sa zastavovali na zaujímavých miestach. Tak sa zastavili aj na peknom Oravskom hrade, kde ona práve sprevádzala. Francúzi boli žhaví po nových známostiach a tak nám spolužiačka zavolala aby sme prišli do Oravského podzámku, pretože Francúzi sa ešte pár dní zdržia a radi by nadviazali známosti. „Takže mladí Francúzi? Aj Francúzsky?“ – pýtal som sa do telefónu. „Jasné, príďte!“ Nemusela nás dlho prehovárať.
Strávili sme s nimi dva dni. Dobre sme sa spoločne zabavili, vymenili zopár darčekov a pri rozlúčke nás pozvali do Paríža: „Myslíme to vážne, príďte.“ No jasné, zdvorilostné pozvanie, pomysleli sme si a hneď sme na to zabudli. Okrem tej spolužiačky.
Nasledujúci rok sme dôverčivo cestovali do Paríža. Traja chalani a päť báb. Mali sme akurát na cestu a konzervy, na hotely, vstupenky, reštaurácie a pod. sme mohli zabudnúť. Netušili sme, čo nám pripravili v podstate cudzí a neznámi Parížania.
Vystúpili sme s ruksakmi a karimatkami na autobusovej stanici a hľadali sme známe tváre. Nikde nikoho. Chvíľkové zhrozenie ale našťastie netrvalo dlho. Zbadali sme Jeana aj Pierra ako nám veselo kývajú z dvoch malých áut.
Odviezli nás do veľkého bytu v historickom centre Paríža. 4 veľké izby nám zadarmo dali k dispozícii s úplnou samozrejmosťou a len tak mimochodom nám ukázali chladničku. Nebola prázdna. Vyzvali nás, aby sme z nej brali čokoľvek a koľkokoľvek. Potom odišli. Chvíľu sme len tak sedeli na našich obrovských batohoch s plechovými ešúsmi a potom vyriekli len: „Super!“
Na druhý deň chladničku doplnili a dopĺňali ju tak každý jeden deň. Pre 8 mladých Slovákov, z toho traja chalani s obrovským apetítom. Ale naši Parížania sa nestarali len o slovenské žalúdky. Spolu sme šli do Louvru, sprevádzali nás po všetkých pamiatkach a navštívili sme viaceré koncerty. Všetko nám platili. Aby sme spoznali miestne špeciality, pozvali nás aj do reštaurácií a zase sme to mali zadarmo.
Na ôsmy deň pobytu v Paríži nám naši francúzski priatelia navrhli výlet na vidiek. Odviezli nás na hrad. Súkromný zámoček, štyri poschodia, jazero okolo a veľký park. Povedali nám: „Choďte dnu a vyberte si tie izby, ktoré sa vám budú páčiť.“ Zámok sme mali týždeň k dispozícii len a len pre seba. Strava, ubytovanie a program zadarmo. Ten pobyt bol ako neskutočný sen. Safari, letné festivaly, výlety – to všetko nám pripravili s veľkou ochotou a pri tom stále ďakovali, že sme prišli.
Bol to nezabudnuteľný zážitok. Na vlastnej koži sme sa presvedčili, že aj v chladnom, konzumnom a neosobnom Paríži žijú príjemní, obetaví a pohostinní ľudia. Že sa oplatí veriť ľuďom. Že sa netreba báť.