reklama

Necestujte do Ameriky deň po zabití arciteroristu

Najprv stručne informatívne. Bola to moja prvá cesta za oceán, v Amerike som predtým nebol. Dostal som „Scholarship" a môj status je „Visiting scholar". Na jeden mesiac. Veľa alebo málo? Ako sa to vezme, ak si človek, ktorý rozmýšľa o sebe a snaží sa pozorne reflektovať svoje okolie, je to dosť. Ako by povedal klasik - sapienti satis - rozumnému stačí. Takže čo sa naučil zelenáč v Amerike?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Pravidlo jeden. Necestujte do Ameriky deň po zabití arciteroristu. Pretože pre imigračných úradníkov ste potom všetci jeho kamaráti, ktorí ho idú pomstiť. A nepomôže vám ani oficiálny pozývací list od prorektora prestížnej univerzity, ktorým darmo mávate popred podozrievavé očká vlasteneckých policajtov na letisku v Detroite. - Čo idete robiť do Štátov? – Výskum. – Akože výskum, to čo? – No, študovať primárnu a sekundárnu literatúru a na základe analýzy zdrojov sa dopracovať k syntéze poznatkov k propagandistickým elementom implikovaných v neskoroantickej architektúre. ...Mladučký úradník, štíhly počerný chlapec hispánskeho výzoru stiahol obočie, prikázal mi počkať na mieste a zmizol kdesi za dverami. Objavili sa dvaja a zavolali na do akejsi miestnosti, kde bolo akosi viac policajtov... Posadili ma a otázky. - A čo robíte doma? - Učím antické dejiny alebo classics, ako to tu hovoríte. – Dokážte to. ...Podal som im svoju teacher ID a čítajú. ... - Aha, ale tu máte napísané, že učíte na Filozofickej fakulte, tak čo klamete! ....Zhlboka som si povzdychol a začal vysvetľovať. Nakoniec ma pustili a zapriali mi šťastný zvyšok cesty. Ponaučenie: Odpovedajte tak stručne ako sa len dá, najlepšie áno/nie. Úradníci sú podozrievaví, veď napokon je to ich práca. Ostatní Amíci, ktorých tu stretávam, sú na tom podstatne ináč.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pravidlo dva. Usmievajte sa, najlepšie aj certe pri tom zuby. Američania sa radi usmievajú a sú žoviálni. Viem, že to znie ako klišé, a mnohým našincom to lezie poriadne na nervy, ale to neznamená, že by skutočnosť bola iná. Americké hranice síce stráži trojhlavý Kerberos, ale za nimi je „krajina usmievavých ľudí a neobmedzených možností“ a myslím, že aj toto klišé je faktom, či už máte voči Amerike predsudky, alebo nie. Mohol by som uviesť tisíc príkladov, ako ma s úsmevom čakali na letisku, ako mi s úsmevom odovzdali veľký pohodlný apartmán a s úsmevom mi odovzdali vlastný Office, ako si všetci moji kolegovia zapamätali moje meno a s úsmevom ho stále používali a tak ďalej a ďalej. Keď sa na vás všetci usmievajú, môžete byť aj nevrlý introvert, začnete sa usmievať aj vy. Zaručene. Na mňa to dobre vplýva a hovorím si, že ak sú niektorí cez úsmev falošní, fajn, ale je to stále lepšie ako sa úprimne na všetkých mračiť a zazerať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pravidlo tri. Komunikujte. Bežný Američan rád pomôže. Je to moja skúsenosť a iní môžu mať úplne opačné zážitky, uvedomujem si. Ver mi, aj ja som mal mnohé predsudky voči Američanom a nemal som ich v láske, a nielen preto, že majú lacný benzín. Jeden názorný príklad, ktorý definitívne zmenil môj postoj. Na svojich poznávacích potulkách na bicykli som dostal defekt, asi sedem míľ od bytu, navyše v černošskej štvrti (rasová segregácia v Amerike existuje a to v mnohých formách, ale je to na dlhšiu úvahu). Nemal som pri sebe kreditku ani cash – našťastie alebo smola? Tak či onak, šiel som domov popri bicykli a to v krajine lacných pohonných hmôt je jasná výstrednosť. A keďže viacerí černosi sedeli pred svojimi drevenými domami ozdobenými americkou vlajkou, začali na mňa pokrikovať – to tí starší, a mladší trúbiť zo svojich veľkých chryslerov a fordov. Hovorím si, hlavne sa nezľaknúť a nerobiť paniku. – Máte pumpu? I´ve got a flat tyre. Reakcia bola prekvapivá. Starý, asi stodvadsaťkilový černoch, ktorý asi celý deň presedel pred domom, sa postavil a šiel hľadať pumpu. Samozrejme nenašiel, podobne ako tí ďalší dvaja, ktorých som oslovil. V hlave mi prebleskovalo: Asi žiadny černoch tu nemá pumpu, ale hlavne treba komunikovať a dostať sa čím skôr zdravý odtiaľto. Prešiel som rieku a iný svet. Luxusné „upper-middle class“ vily v belošskej štvrti vedľa golfového ihriska. Hneď pred prvým domom stará dáma s ružencom v ruke. –Čo je mladý muž? – Asi defekt. – Som stará a nevládzem, ale počkajte na môjho muža, hneď príde. Starý pán zašiel do garáže a nafúkal koleso, ale darmo, defekt. –Naložte bicykel do môjho auta, odveziem vás. – Veľká vďaka. ... Celý čas išla iniciatíva z ich strany, ani raz som nemusel požiadať o pomoc. – A odkiaľže ste? – Zo Slovenska. – Aha, Havel! ...No dobre, nechajme to tak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pravidlo štyri. Pokojne tu plytvajte. Američania plytvajú všetkým. Energiou, jedlom, vodou, priestorom, ale aj investíciami do vzdelania a tiež pozitívnym myslením. Tunajší campus je naozaj fotogenický a veľkorysý vo všetkých smeroch. Nachádza sa v ňom 138 budov. Obrovská kupola tzv. Main building je pokrytá čistým zlatom, vysoká, štrnásťposchodová knižnica má tri milióny kníh a je tu otvorená veľkú časť roka nonstop a zvyšok roka takmer stále, jeden z viacerých športových štadiónov má kapacitu 80000 divákov (celé mesto má stotisíc obyvateľov), dve golfové ihriská, plavárne... Univerzita s približne 17 tisíc študentmi má rozpočet cca 400 mil. dolárov ročne, a to nemá fakultu medicíny (pre porovnanie, rozpočet pre celú slovenskú vedu a techniku je na rok 2011 vraj 494 mil. eur) atď. Keď som bol pozvaný na večeru jedným americkým párom, do reštaurácie prišli na dvoch autách, každý na svojom... Tak čo, umývam tu riad pod tečúcou vodou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pravidlo päť. Vždy si dávajte pozor pod nohy, aby ste nepristúpili veveričku. Vždy som sa smial na japonských turistoch v Tatrách, ako fotili veveričky na stromoch. Tunajšie veveričky sú schopné zobať vám z ruky a občas sa mi zdalo, že by im nerobilo problém vyliezť na chrbát a zahryznúť do ucha. Navyše sú ich tu desiatky, možno stovky, podobne ako zajace, divé husi či dokonca srnky, ktorým stačí malý lesík uprostred mesta, aby sa tvárili, že sú to aj naďalej divé zvieratá.

Pravidlo šesť. Nepozerajte televízor, keď sa lúči Oprah Winfrey so svojimi divákmi. Pretože na každom druhom kanáli budete pozerať na slzy celebrít, ktoré sa vyznávajú zo svojej veľkej lásky k sympatickej (a veeeľmi bohatej) černoške. Nemohol som si pomôcť, oslavné reči ako na pohrebe. A na ostatných programoch budete vidieť kocúra Arnolda, ako priznáva svoju hlúposť a sústrasť s bolesťou svojej manželky. A ak budete chcieť vidieť niečo seriózne, môžete počúvať patetický prejav Obamu, ktorého neprekonajú ani tí najlepšie platení televízni kazatelia. God bless America!

Marek Babic

Marek Babic

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Per aspera ad astra! http://marekbabic.blog.sme.sk/c/53507/Rad-zijem.html Zoznam autorových rubrík:  spoločnosťNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu